Nikto nevie, čo sa deje, Sedíš a píšeš,
rozmýšľaš... cítiš. Píšeš preto, aby si
niečo napísal, alebo aby si si vydýchol?
Už nepíšeš listy. Aspoň nie také ako kedysi.
Nepíšeš jednému človeku, píšeš všetkým a nikomu
zároveň. Žiješ.... ešte stále žiješ... vo sne.
Nie si hladný ani smädný a pritom si.
Zas sedíš a píšeš. Lampa svieti, aby si videl.
Chceš zahnať prázdnotu.
Teraz večer viac počúvaš ako ráno, ako cez deň.
Poznáš ľudí. Nie žeby si chápal všetky ich činy
a pohnútky, len vieš o nich, o ich existencii.
O ich hľadaní a nachádzaní. Niektorí z nich
sa usmievajú. Aj tých poznáš. Niektorí poznajú
aj teba. Kráčaš dňami a sekundami. Skutočnosť
meníš na čiaru perom na papieri. Prečo?
Ani sám nevieš. Možno preto, že skutočnosť
sa mení. A hoci nie si z tohto sveta,
trápiš sa pre veci, ktoré z tohto sveta sú.
Nerozumieš tomu, ale musíš žiť.
Pozrieš von oknom a vidíš stromy, ktoré rozumejú.
Vidíš malého vtáčika, ktorý sa nebojí tvojej
neznámej existencie, toho aký si. Hľadí na teba
s dôverou. Vieš, že kráčaš, ako musíš.
Hoci nemusíš, ako vieš. Ani rozumieť nemusíš.
Len žiť musíš. žiť pre ľudí, žiť pre Lásku.
Lásku s veľkým L a ľudí s malým l.
Ľudia musia žiť jeden pre druhého. Oni sa
potrebujú. Ani nevieš ako. Nepovedia to.
Ale cítia. Nevedia to povedať, ale je to tak.
Občas, veľmi zriedka, odkryjú svoje srdcia a
ty uzrieš krásu v nich. V tej chvíli, keď uzrieš
túto lásku už vieš, že to bola len chvíľka, okamih.
Za chvíľu sa znova zavrú, hoci nechápeš prečo,
znovu skočia do víru všedných dní. Vyzerajú ináč,
správajú sa ináč a pritom sú takí ako ich raz na
okamih videlo tvoje oko.
Aký si ty? Hráš tiež len divadlo? Ako áno,
tak kvôli komu? Kvôli sebe či ľuďom? Ľudia tu
nie sú, ani ty nie. Nič tu nie je. Musíš zaspať,
aby si sa zobudil. Každý musíme. Už to nie si ty.
Vráť sa. Spomeň si na trávu, v ktorej si ležal a
vdychoval tú vôňu kvetov. Pamätáš? Oči si mal
zatvorené, aj slnko svietilo a hoci si ho nevidel,
vedel si, že tam je vysoko hore v oblakoch.
Rovnako je to aj s láskou. Niekedy ju nevidíš,
ale vieš, že niekde tam ďaleko je. Musí byť!
Vtedy si vedel. Odvtedy sa ale mnohé zmenilo.
Urobil si veľa vecí, pred ktoré ťa postavil sám
život. Keď si ich prežíval, nevedel si, či naozaj
všetky majú svoj význam. Teraz to vieš... majú.
Aj teraz robíš krok. Ani teraz nevieš, len veríš.
Raz budeš vedieť. Len ver. Raz sa vrátiš domov
a uvidíš. Znova uvidíš skutočné svetlo a lásku.
Všetko zlé zmizne. Ostane len láska. Vydržíš.
Raz ráno vstaneš a všetko pôjde tak ako to má ísť,
tak ako si si to vysníval. Ver! Uvidíš...
Cesta do hlbín blogerovej duše
08.11.2008 15:45:09
Komentáre
Toto zneje aspoň úprimne...
Dik
širokospektrálna cesta do duše :-)
Nie som z tohto sveta, lebo som z medzisvetov. Som strom, som vták a som aj hviezda.
Kde je?
To si napisal pekne
pekné čítanie
díky
mám podozrenie..
tušíš?..:))
cicero
Naozaj pekne napísané...
Som rad laskonka
Hm, Cicero, zverejnil si článok druhý krát...
Mas pravdu :-)
bez zbytocneho prikraslovania
len s jedným rozdielom..
a ktovie,či ešte niekedy budem..
Tak