cicero

  
„Zrkadielko, zrkadielko kto je na tomto 
svete najkrajší?“ Scéna priamo vystrihnutá 
z kultovej rozprávky od Disney. Príbeh 
odvíjajúci sa okolo jednoduchej, nežnej 
a krásnej Snehulienky a zlej, závistlivej 
a mocnej kráľovnej. Svet, kde súperí dobro 
a zlo, chudoba a bohatstvo, tam kde nie je 
dôležité, kedy vychádza a zapadá slnko. 
 
Spoznávate tento dej? Možno sa čudujete, 
prečo som začal práve touto myšlienkou. 
Skutočnosť je podľa môjho názoru taká, 
že samotné zrkadlo nemá pre ľudstvo žiaden 
veľký význam. Okrem toho, že každé ráno sa 
mnohý z nás poupravia, učešú a vykonajú 
pred ním svoje hygienické potreby. 
Dokážu s jeho pomocou vzdať hold fyzickej 
kráse, ale nemajú možnosť vidieť do svojho 
vnútra. Nie je to tak? 
 
Už samotný príbeh Snehulienky nás 
presviedča o tom, že svet je o protikladoch, 
napodobňuje masívne „benátske“ zrkadlo. 
Na odrážajúcej sa strane vidieť svetlo, 
dobro a lásku, dokonalosť! Ale odvrátená 
strana, tú ktorú nebadať, ukrýva zlo, 
nenávisť a hŕbu nedostatkov. 
 
Skúsme sa spolu zamyslieť. Prečo pes pri 
pohľade na svoj obraz v zrkadle rýchlo 
odvracia zrak? Nie je na seba zvedavý? Nie, 
jemu predsa nezáleží na tom, aký ma 
dokonalý účes, krásne oči, či plné „pery“. 
Jeho život sa odohráva v jeho vnútri a 
existuje preto, že je sám o sebe niekto! 
Ale ostaňme v živočíšnej ríši. Čo taká mačka? 
Tá sa priam kochá pohľadom na svoje 
prednosti. Doslova sa nalepí na kus skla, 
nahlas mňauká a obdivuje sa. Ona si týmto 
„rituálom“ dáva najavo, že je hrdá a pyšná na 
svoje JA. 
A čo s ľuďmi, ktorí lipnú na svoj obraz? Sú 
tiež falošní? Podľa mňa na tom kúsok pravdy
bude. Prílišné postávanie pred zrkadlom je malým 
znakom toho, že človek čo sa doň neustále 
pozerá, potrebuje cítiť pocit, že niečo 
znamená. Skryto preceňuje svoj výzor, pochvaľuje 
oči, vlasy, svoje ruky... Nie je to trošku 
nezdravé? Mne osobne stačí maximálne letmý pohľad, 
aj to nie vždy, aby som vedel, či sa ľudia vonku
nezľaknú. Veď napokon, v živote nie je 
podstatný len vonkajšok. A dobre viem, že to, 
čo sa vo mne ukrýva, žiadne rozbitné zrkadlo 
neodhalí. Ak som zvedavý a chcem počuť moje JA, 
ktoré prebýva kdesi dnu, hlboko v mojej duši, 
stačí ak zamením neživú hmotu za kamaráta, 
partnerku, sestru, či mamu. Tí, budú mojím 
zrkadlom. Oni mi rečou poodhalia, či mám 
upravené sebavedomie, učesaný charakter, či 
jemne „nalíčený“ temperament. 
Toto všetko nasvedčuje tomu, že môžeme 
hľadieť s otvorenými očami všade. Môžeme 
oprieť zrak do čírej vody, do čistého 
vyblískaného výkladu, alebo do zrkadiel 
rôznych tvarov a veľkostí, ale nikdy neuvidíme... 
 
Lebo to, čo treba vidieť a vedieť o živote a 
o svete často stačí hľadať aj so zatvorenými 
očami. Treba však vypnúť reč, mimiku i gestá 
a nechať prehovoriť vlastné JA...