cicero

Včera v noci som po dlhom čase zase raz nemohol spať. Zobudil som sa na bolesti hlavy. Pozriem na hodinky. Sú tri hodiny nad ránom. Pristúpim k stolu a beriem tabletku. Treští mi hlava puká ako zvon. Urobím si čaj, dúfajúc, že príde na mňa spánok. Viem, slušní ľudia v noci spia. Ale bolesť je tak tupá. Nedovolí zaspať.

Tykám si s čajom. Držím ho v ruke. Príjemne vonia na dotyk. Rozohreje každú žilku v mojom tele. Vychutnávam ho, je príjemný a lahodný zároveň. Akosi bolesť ustupuje a mňa chytá spisovateľská vášeň.

Čo tak si sadnúť za počítač a byť zas chvíľu spisovateľom? Spomienky ako perly v pohári. Dotýkam sa ich zvoľna, hlava je plná nesúrodých myšlienok. Mesiac v kóme hľadí na nedotknutú zem, tma, jeho neskonalý spoločník, dala by sa krájať. Dnešná noc má v sebe akýsi zvláštny pokoj, kľud. Myšlienky si pomaly razia cestu závitmi.

 Zrazu zvoní telefón. Teraz v noci? Koho to čerti šijú? Budiť ľudí o takomto čase. Zdvihnem. Z druhej strany sa ozve.

- Prepáčte pán sused.

- Vyrušujem , uvedomujem si to.

- Potrebujeme súrne do nemocnice, dcérka dostala záchvat.

- Epileptický záchvat.

Razom boli všetky moji hĺbania zabudnuté, ledva som sa zmohol na:

- Samozrejmepani suseda.

- Obliekam sa

- Počkám Vás, pred blokom.

V tej chvíli som si uvedomil. Je šťastím, že ma rozbolela hlava, že som bol vlatne hore. Hodil som na seba nohavice, rýchlo tenisky z chodby, košeľu som si obliekal behom dolu schodmi. Náhlil som sa. Ktosi potrebuje pomoc. Už sa brieždilo. Slnko sa dralo cez mraky. Chcelo dať vedieť o sebe.

Sused Maroš z tretieho poschodia vynášal dcérku Mišku, šesťročné dievčatko v náručí. Celé meravé. Oči mala ako dva chladné kamene. Strašný pohľad. Z úst pena. A slabý výkrik do noci

- Mamka, mamka .

Otvoril som dvere po ľavej strane. Sused dal dieťa do auta a mohli sme ísť. Cestou sme dlho mlčali. Prvý som sa ozval ja.

- Často máva takéto záchvaty?

- Viete nechceli sme to rozširovať, ale keď už vyšla pravda na povrch tak odpoviem. Áno.  - Život je zložitý ako Rubikova kocka.

Vletíme behom do nemocnice, dvere sa len tak rozleteli. Mladý lekár vchádza práve na odelenie

- Čo sa stalo? . - Pýta sa nás

- Dostala epileptický záchvat. - Odpovie otec so slzami v očiach.

- Rýchlo! Pomôžte! Je to naša jediná dcéra. -  

Lekár pootvoril dvere do izby pre pacientov a zavolal sestru.

- Sestra? Súrny prípad. -

Mišku sme položili na nemocničné lehátko. Zahľadel som sa do jej očí. Boli nevädzovomodré, ale tak kalné. Ubolená krása. Kŕče, ktoré prežívala museli byť strašné. Zvýjala sa. Lekár písal záznam o stave pacientky. Zatiaľ, čo sestra vpichla malej pacientke injekciu proti kŕčom a bolesti.

- Už je dobre. Teraz bude dlho spať. - Upokojuje sestrička otca.

Pacientku prenesú na izbu číslo päť. Jej otec je pokojnejší. Vie, že je v dobrých rukách. Spolu vychádzame cez vrátnicu nemocnice. Je ráno. A ja viem, že táto noc mala zmysel.