Vietor s úspechom odhaľuje tých zopár stromov pred
domom donaha. Ako každé ráno aj dnes vyrážam, ešte
stále snívajúc, do práce. Na zastávku to nemám ďaleko,
akurát jedna cigaretka. Cestou bleskovo kúpim fornetti
od tetušky v stánku a čakajúc na svoj spoj sa s chuťou
pustím do nich. Čakanie si krátim pozorovaním ľudí
okolo. Zrazu si na druhej strane rušnej štvorprúdovej
cesty, všimnem pána v stredných rokoch. Celkom sympatický,
ale inak úplne bežný, jeden z milióna. Stojí v dave
čakajúcich na prechode, kadiaľ som pred chvíľou prešiel
aj ja. Semafor nikde. Každý prechádza ako vie. Ľudia
prichádzajú a odchádzajú. Len pán tam stále stojí,
držiac v ruke bielu paličku. Je slepý. Nikto sa pri ňom
nepristaví, nepomôže prejsť, nevšíma si ho. Nakoniec sa
po značnej chvíli predsa len dočkal. Netuším ako to vycítil,
ale skutočne našiel okamih, kedy široko-ďaleko nebolo jediné
auto a vcelku bezproblémovo prešiel. Bravúrny výkon.
Konečne prišiel môj spoj. Natlačím sa dnu a nalepím na sklo.
Autobus je plný stredoškolákov. Sedia, debatujú o nejakej
včerajšej párty v meste a pokyvkávajú hlavami. Chytá ma
nostalgia a spomienky na moje školské roky. Do reality ma
vracia prvá zastávka. Masa ľudí v autobuse sa premieša ako
loptičky pri losovaní športky. Sledujem nejakú starenku s
taškou, pokúša sa nastúpiť medzi poslednými. Ledva vyšla
tie dva schodíky. Nikto si ju nevšíma, nepostaví sa, nepustí
ju sadnúť. Autobus sa s námahou pohol, starenka sa v poslednej
chvíli niečoho chytá a s vypätím všetkých síl sa pokúša udržať
na nohách. Má šťastie. Autobus je tak plný, že nemá kam
spadnúť. A je tu ďalšia zastávka, nič zvláštne sa nedeje.
Na tretej vystupujem.
Preberá ma čerstvý vzduch, na čo reagujem okamžite zapálením
druhej cigarety. Po nočnom lejaku je chodník aj cesta posiata
obrovskými kalužami vody. Kľučkujem medzi nimi a premýšľam nad
tým, čo som videl. Z myšlienok ma vytrhne auto, ktoré
obrovskou rýchlosťou prehrmí okolo mňa. Veď predsa medzi dvoma
križovatkami je to celých 300 metrov, tak prečo nevyskúšať čo
to dá a hlavne nestrácať čas. Preletel. Ani som si ho nestihol
bližšie všimnúť. Slečna kráčajúca asi 15 krokov predo mnou
však na neho určite tak skoro nezabudne. Mala smolu.
Gigantická kaluž na ceste tesne vedľa nej takmer úplne zmizla.
Rozprskla sa do neskutočnej výšky v okruhu troch metrov. Jej
módny trenčkot a elegantný kostým môžu putovať rovno do
čistiarne. Som zvedavý, čo povie v práci.
Konečne som pred robotou. Zahasím cigaretu a idem na to. Ďalší
deň v práci sa môže začať. Typické jesenné ráno... už teraz sa
neviem dočkať zajtrajšieho...
Komentáre
vieš bravurne zachytiť obraz..
cicero, dobré ránko,
hmmm :)
rada sa zamotávam do týchto písmen :)
nie nie
Pekne pútavo napísané ozaj.
pokial sa
Tak jedného už môžeš
Náhodou je dnes
ten den dnes vobec nie je nahodou
rozmyslam kde sa daju este kupit fornety :)
ked na to prides
Kiti servus, ja viem..
ee
Inak aj u nás majú
relativne to je strasne relativny pojem ;)))
Tak ešte jeden pokus...
Tak
Noooo myslela som
Jozef..tys z PP..?..:)))
Tak dobre, som mimo.. :-)))
El...
cestovateľ..?..:)))
xi, poblíž
oooooo..:ˇ)))))
aj ja som
niekedy
Cicero
skvele napísané,
videl som,
Cicero...